25 rokov budujeme kapitalizmus s ľudskou tvárou

Autor: Jaroslav Čačko | 22.11.2014 o 22:16 | Karma článku: 5,45 | Prečítané:  917x

V tomto období si pripomíname 25. výročie od tzv. Nežnej revolúcie. Všade počúvame, že očakávania ľudí boli vtedy väčšie ako reálne možnosti vývoja. Zmeny odštartovala perestrojka v ZSSR, čo postupne vyvolalo rúcanie sa totalitných režimov v rámci celého bloku štátov Varšavskej zmluvy a RVHP. Podľa väčšiny historikov bol spúšťačom celého procesu pokles ekonomiky celého bloku a neudržateľnosť plánovaného hospodárstva, ale aj pretekania sa v zbrojení so Západom. Čoraz častejšie, najmä od finančnej krízy 2008/2009, sa spomína aj menej známa kríza ekonomiky „západu“ v tom istom období, čím mnohí poukazujú na pomerne tesné víťazstvo kapitalizmu nad komunistickou, či socialistickou ideológiou.

V súčasnosti je mnohým ľuďom nejasné, v akom systéme vlastne žijeme. Je to demokracia? Kapitalizmus? Demokratický kapitalizmus či kapitalistická demokracia? Naša bývala premiérka sa sama raz vyjadrila, že je to skôr „oligarchická demokracia“. Teda systém, v ktorom oligarchovia prostredníctvom svojej moci a kapitálu dokážu ovplyvňovať jednak demokratické voľby, ale aj zvolených predstaviteľov. Ja preto rovno ostanem pri pojme kapitalistická demokracia. Mnohí na Slovensku posledné ilúzie o forme demokracie stratili práve po prevalení dokumentu „Gorila“. Ten bol, pravdepodobne, len špičkou ľadovca a „bohužiaľ“ si to odniesla len povesť jednej finančnej skupiny. Aj keď je viac než pravdepodobné, že podobne ovplyvňovali, alebo sa snažili a snažia ovplyvňovať, rozhodnutia politikov aj iné veľké firmy a finančné skupiny, a to nie len slovenské.

V demokracii síce rozhodujú ľudia a ich názory, no ľudia aj názory sú ovplyvniteľné. A povedzme si na rovinu, mnohí občania jednoducho názor na politiku a ekonomiku nemajú žiaden. A názory tých zvyšných sú ovplyvňované formou kampaní, reklamy, PR a iných foriem marketingu. Teda platí, kto má peniaze, ten dokáže manipulovať verejnou mienkou. Preto si dovolím nazvať tento systém kapitalistickou demokraciou a nie demokratickým kapitalizmom. Ťažké je ovplyvňovať verejnú mienku národa, ktorý je sčítaný, vzdelaný a pozná svoju históriu. Samo o sebe však nestačí ani to – národ musí byť aj občiansky aktívny.

V roku 1968 sa politický líder Československa Alexander Dubček neúspešne pokúsil o socializmus s ľudskou tvárou. Snaha o zmenu bola zastavená zvonku použitím sily – obrovského nasadenia bojovej techniky, voči ktorej sme boli ako malý štát bezbranní. Nasledovala normalizácia v 70. rokoch a až neskôr Gorbačovova prestavba v rokoch 80., ktorá však už podľa všetkého prišla neskoro. Dnes je tomu štvrťstoročie, čo budujeme nový spoločenský systém v našej krajine. Mnoho dobrého aj zlého sme zobrali zo západu. No občas sme pritom zabudli, že nie všetko spred roku 1990 bolo zlé a nie všetko bolo potrebné meniť od základu.

Po revolúcii došlo pomerne skoro k rozdeleniu federácie. Bez toho, aby sa niekto spýtal občanov na ich názor (dokonca podľa mnohých prieskumov proti vôli podstatnej väčšiny obyvateľov ČSFR). S opakovaným argumentom, že politické elity by sa roky nevedeli dohodnúť na forme federácie, nestačilo potom po prípadnom negatívnom referende (proti rozdeleniu) demokraticky vymeniť politikov, ak by sa naďalej nevedeli dohodnúť ? To je však téma na iný článok.  Na Slovensku potom nastala éra akéhosi vodcu, ktorého si národ zvolil za svojho premiéra a až v roku 1998 sa väčšina ľudí rozhodla pre zmenu. Bola to doba, keď to tu v mnohom vyzeralo ako na Divokom západe. Mafiáni sa medzi sebou vraždili pri boji o moc a noví podnikatelia sa preháňali, kto sprivatizuje väčšiu časť verejného majetku, ktorú často skôr rozkradli ako zveľadili. Po roku 1998 prišlo k integrácii štátu do NATO a EÚ, no aj k veľkej privatizácii tzv. strategických podnikov, ktorá vyvoláva vo veľkej časti obyvateľstva otázniky dodnes. Naozaj musel dôjsť kapitalizmus na Slovensku až do takého štádia, že sme predali najväčšie národné podniky ako plynárne, elektrárne, rafinérie a podobne? Keď sa ich oplatilo kúpiť zahraničným firmám, neoplatilo sa držať ich v štátnych rukách a z ich ziskov financovať dôchodky, štátny deficit, či výstavbu diaľnic? Tu sú častými argumentmi napr. rozkrádanie firiem manažmentom – tak ho mala vláda vymeniť. Ďalej zlá finančná situácia rozkradnutých podnikov a nového ekonomicky nestabilného štátu, ktorý si nemohol dovoliť miliardové investície do týchto podnikov, tak ich radšej predal a zlepšil krátkodobo finančnú situáciu štátu, prípadne argument, že slovenské plynárne či elektrárne by boli malým hráčom na európskom trhu. Tak mali zostať Československé !  (Dobrým príkladom sú železnice, ktoré zostali národné ale sú dlhodobo stratové, aj kvôli konkurencii väčších okolitých štátov, riešením mal byť projekt Československého Carga, ktorý nevyšiel )A pri týchto argumentoch sa znovu dostaneme ku rozdeleniu federácie bez referenda, ktoré bolo podľa môjho názoru nevýhodné pre oba národy. Miliardové zisky, ktoré dnes zo štátu ročne odchádzajú majiteľom sprivatizovaných štátnych podnikov a investorom (ktorí síce zabezpečili vysoký hospodársky rast po roku 2000 až do finančnej krízy z prelomu rokov 2008/2009), nám už niekoľko rokov EÚ čiastočne kompenzuje „veľkorysými“ eurofondami. Tie sú zas často lákadlom a zdrojom ďalšieho vnútorného rozkrádania. Spomínanému vysokému rastu ekonomiky však predchádzal ešte výraznejší prepad od roku 1990 a tak dnes ekonómovia vypočítali, že priemerné reálne mzdy vzrástli za štvrťstoročie len o 12%. Obchody plné tovaru spôsobili, že komfort väčšiny obyvateľstva sa síce výrazne zvýšil, avšak za cenu zadlženia veľkej časti domácností. Tu náš nový „demokraticko-kapitalistický“ štát dlho nedokázal ochrániť veľkú časť občanov pred nástrahami úžerníckych spoločností túžiacich po rýchlom zisku bez ohľadu na ľudí a morálku – najtvrdší obraz neriadeného kapitalizmu v praxi. 

Žijeme v konzumnej spoločnosti, kde sú pre mnohých ľudí peniaze a spotreba hmotných i nehmotných statkov dôležitejšie ako spravodlivosť, férovosť, povesť a v neposlednom rade vzdelanie. Dnes máme mnoho vysokoškolsky vzdelaných ľudí, ktorí v živote nedočítali jednu poriadnu knihu. V televízii máme bežne desiatky kanálov, no väčšina ľudí si zvolí sledovanie rôznych fariem a podobných sprostostí. Takto sa však vzdelaná spoločnosť nebuduje, takto sa buduje stádo oviec, ktoré bude ďalšie desaťročia pracovať na väčšie, silnejšie, bohatšie a disciplinovanejšie národy.

Ak v roku 1968 reformu socializmu zastavili tanky, tak dnes by to bolo podstatne jednoduchšie. Stačilo by presunúť investície, presťahovať výrobné haly do štátov, ktoré budú vďačné aj za ešte menšie mzdy a dane. A takto za pár týždňov ekonomicky zruinovať náš malý štát. No nemôžeme sa vyhovárať len na „vykorisťovanie“ zahraničnými investormi (ktoré sa nám aj tak vracia v podobe eurofondov), mali by sme začať sami od seba. Od roku 1989 sme ako národ urobili veľa chýb, z niektorých sme sa už poučili, niekde nás to ešte len čaká.

V minulosti bol pre väčšinu Čechov a Slovákov práve Baťa kapitalistom s ľudskou tvárou, podnikateľom, ktorý nehľadel len na zisk, ale myslel aj na svojich zamestnancov, snažil sa ich naučiť finančnej gramotnosti, zabezpečiť im bývanie, vzdelanie...  a nebolo mu ľahostajné ani ďalšie smerovanie Československa. Svojou aktivitou sa stal podnikateľom – budovateľom. Bol to taký československý Rockeffeler. Keby nedošlo k 2. svetovej vojne alebo by neskôr inak dopadla Pražská jar 1968, mohli sme mať túto fázu budovania spoločnosti už dávno za sebou a pravdepodobne životnú úroveň minimálne na úrovni Rakúska.

V súčasnosti si nedávno náš národ zvolil za prezidenta podnikateľa s imidžom filantropa. V Česku láme rekordy popularity dnes minister financií ČR,  Slovák Andrej Babiš, veľkopodnikateľ ktorý sa podobne ako Baťa stavia do pozície kapitalistu s ľudskou tvárou, ktorému záleží na spoločnosti, v ktorej žije. Takto nejako sa spoločnosť postupne snaží odfiltrovať tých „dobrých“ podnikateľov od arogantných a mysliacich len na rýchly zisk , bez záujmu o dobro zamestnancov, zákazníkov, obchodných partnerov, regiónu a štátu, v ktorom žijú. Dnes je preto v móde byť kapitalistom s ľudskou tvárou, no kto ním naozaj je a kto sa na neho len hrá, to ukáže až čas a zhodnotia budúci historici.

Márny bol November 89, pre jeho dva veľké ciele: sloboda cestovania a sloboda prejavu, ak si dnes väčšina národa nemôže dovoliť dovolenku pri najbližšom mori a radšej držia jazyk za zubami, len aby neprišli aspoň o takú prácu, akú dnes majú. Márna bola sloboda živnosti a podnikania, ak budú legislatívne, daňové a trhové podmienky neprijateľné pre poctivých podnikateľov. Aj 25 rokov od revolúcie stále budujeme lepšiu spoločnosť. Spoločnosť, v ktorej sa ľudia nebudú okrádať sami medzi sebou, v ktorej podnikateľ nezneužije svoje postavenie na trhu práce voči vlastným zamestnancom; v ktorej štát určí primeranú sadzbu daní (je 22% primeraná sadzba, keď zahraniční investori aj domáce veľké firmy majú buď daňové prázdniny alebo sídlo v daňových rajoch?) , ktorú budú všetci podnikatelia poctivo platiť a monopoly nebudú zneužívať svoje postavenie na trhu ; v ktorej politici, sudcovia a iné verejné osoby nebudú ovplyvniteľné kapitálom, ale budú primerane ohodnotení za svoju náročnú prácu a zodpovednosť zároveň. Keď hlavným cieľom firiem nebude samotná maximalizácia zisku bez ohľadu na zamestnancov, okolie podniku a štát. Keď budú podnikatelia vytvárať nové hodnoty a nie sa okrádať navzájom.

Napriek všetkému som vďačný za November 89 a všetky vymoženosti, ktoré už dnes moja generácia berie  ako samozrejmosť. Spolu s výročiami vzniku ČSR (ktoré zahanbujúco nie len voči pamiatke M.R. Štefánika, nie je štátnym sviatkom), SNP, jednotou a odvahou celého „československého národa“ počas Dubčekových reforiem socializmu a ich násilnom potlačení v auguste 1968 považujem za najdôležitejšie udalosti nášho národa v 20. storočí.

Od zmeny režimu ubehlo 25 rokov, no stále len budujeme spoločnosť, v ktorej bude morálka postavená nad zisk. Kapitalizmus s ľudskou tvárou, demokratickými voľbami, pluralitou moci, vzdelanými a aktívnymi občanmi. Inú cestu nevidím.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za to, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel NKÚ nehlasoval nikto zo Smeru.

ŠPORT

Kuzminovej vyšiel návrat a skončila v prvej desiatke

Víťazkou druhého šprintu sezóny sa stala Laura Dahlmeierová.


Už ste čítali?